Videl som ich vsetky. Vsetkych sest vesmirov sa mi rozprestieralo pred ocami. Krasne aj hrozive tvary a utvary.
Letel som pomedzi ne, cez ne. Obdivoval som nekonecne moznosti kreacii ludskej fantazie.
Bolo rano, no ja som mal den aj noc zaroven.
Visel som z objektu, ktory som musel znicit, aby som zachranil.
Navzdory jemnosti strachu, vibrujuceho v spodnej casti mojho podbruska som ho zacal rozoberat, nevnimajuc, ze s nim kazdu chvilku mozem spadnut. Uz som nemal v tele svojho ducha. Nemal som tam ziadneho, ale zaroven vsetkych, lebo ako inak by som mohol pokracovat v tejto ulohe?
Znova som letel popri vesmire poskladanom z lebiek, akoby ostrove a jeho suostrovi.
A pocul som hlas, ktory zachytil moju zvedavost.
Ten hlas povedal: "Uz to skumame nejaky cas a prisli sme iba na to, ze po urcitom case sa to vsetko strati, zmizne, [ako zabudnuta myslienka], aby to vsetko mohlo znova zacat."
A takto som objavil nepotrebnost strachu.
Od toho rana sa snazim vzdy ked mam ten neprijemny pocit v podbrusku spomenut si na bozk.
Bozk, ktory som dostal na lice od cloveka, ktory nepotreboval viac nez moju blizkost.
Zivot nie je dobry ani zly. Zivot vlastne nie je.,,
Myslienka
11.08.2008 12:49:59
na stastie
Komentáre