kratke chvilky dlheho filozofa

Po týchto slovách sa vlastne už ani nedivím, že sa vzostup ľudia snažia potlačiť. Znie to naozaj dosť strašidelne :-)
Avšak, ako hovorí jeden krásny výrok – keď sa nám jedny dvere zatvoria, ďalšie sa okamžite otvoria. Niekedy však tak veľmi smútime za tymi starými, že nové vôbec nevnímame. A to je chyba…

Prebudení.
Ľudia, ktorým zo života odrazu zmizli tie najväčšie záväzky.
Ľudia, ktorí si povedali DOSŤ.
Ľudia, ktorí našli po dlhom čase znova chuť do života.

A potom samozrejme opačný extrém.
Vystrašení jednotlivci, ktorí stratili svoj záväzok, no pritom boli na ňom závislými.
Partner, rodina, práca. Dvere sa im zatvorili.
Ale vo svojom Strachu nevidia možnosti, ktoré pred sebou celý ten čas tlačili na vozíku bez toho, aby sa na ne aspoň pozreli.
A teraz, keď sa im vozík pokazí a vysype im tie možnosti priamo pred nohy, stále plačú nad odpadnutým kolesom.

Cítime s vami. Sám som si prešiel týmto “prebudením”. A aj keby som ním neprešiel, každému, kto na krku nosí hlavu musí byť jasné aké tažké je vzdať sa niečoho, čo nás držalo pevne na zemi.

Avšak – pozrite sa okolo seba.
Ľudia okolo vás už nie sú tie typické, hlavou v piesku zahrabané roboty, ktoré chodia každú nedeľu do kostola, “pretože im to maminka povedala”.

Sme s vami.

Ak len na chvíľku odtrhnete svoj pohľad od toho pokazeného vozíku a obzriete sa okolo seba, uvidíte nás.
Sme neďaleko a naše vozíky ležia vedľa nás. Máme na sebe oblečené všetky tie možnosti, ktoré sa z nich vysypali.
Ba čo viac, usmievame sa. Usmievame sa na vás.

Čakáme. Ak je treba, tak aj nekonečne čakáme na okamih, keď cez slzy pozriete smerom k obzoru, kde práve vychádza mesiac.
A keď sa pozriete, sme tam, aby sme vám s láskou a úsmevom zamávali.

Čímkoľvek prechádzate, nie ste na to sami.
Možno sa tak cítite, pretože nás okolie učí, že veriť sa nikomu nedá.
Ale povedzte, ktorý zamilovaný človek dokáže schválne ubližovať niekomu, koho miluje?

Ľúbime vás.

Zahodili sme svoje záväzky a masky.
A keď sme sa konečne vystreli spopod batohu plného starostí, zistili sme, že okolo tej zaprášenej cesty, ktorou všetci kráčame, rastie krásna zelená tráva. A stromy. A kvetiny. A obďaleč spieva svoju žblnkotavú pieseň potôčik.

Pochopili sme, že rozdielnosti, o ktorých sa všetci každý deň toľko hádame, sú tu na to, aby sme sa o ne mohli vzájomne deliť.

Toto je poznanie, ktoré teraz čaká aj na vás.
Aha, skoro som zabudol.
Všetky tie príznaky vzostupu, vďaka ktorým sa nám (právom) zdá, že sme zošaleli, alebo hneď zajtra určite umrieme, sú väčšinou dôsledkom dvoch vecí. Buď sa tak snažíme ignorovať svoj vzostup, že nás musí k jeho pripusteniu si niečo nakopnúť, alebo vďaka spôsobu “života”, ktorý sme doposiaľ viedli, sa nám naše telá trochu “pokazili” a takto sa dostávajú do svojeho normálneho stavu.

Nakoniec, koľko bolesti a záťaže (od prvého sexu až po pôrod) si žena vytrpí, aby na tento svet priniesla Život?
Je to tiež len príprava (transformácia, vzostup) na niečo nové, čo bude musieť po narodení dieťatka zvládnuť.
Príprava na rolu matky – znak dospelosti.

Dobrá správa je, že pokiaľ ste svoj vzostup už začali vnímať, ste naň v tomto momente pripravení.
Otázka pre vás je, či tak, ako tá mamička chcete dozrieť do Lásky.
Výber je vždy na vás.

Pamätajte – nič nemusíte.
Ale všetko môžete ;-)