kratke chvilky dlheho filozofa

Zobudzam sa a este nez rozlepim oci, zjavi sa mi pred nimi niekolko obrazov vcerajsieho vecera.

Prichadzam. Mava mi stol plny davno znamych ludi.
Blondate klbko veselej rezervovanosti si sada k nim.
Ja bocim na vedlajsi stol. Sedi tam tandem ludi, co rokmi zabudli byt davno znami. Patrim medzi nich.
Na uvod dostavam vrely bozk. Kiez by tak patril mne...

Priblizne 30 minut ziarlim.
Jediny sposob, ako to prekonat, je vnimat virtualne dovody tohto sebeckeho bytia.
Nedari sa. Stale ma niekto vyrusi, stale ma niekto podpichne, stale zabudam zavriet oci.
Dnes uz nedostanem viac bozkov. Vlastne ano, jeden vzdusny. A prave on moju hlavu zasiahne hmotnostou tisicky kovadlin. Bozk, ktory boli, sa vracia najtazsie. Ja som zbabely. Ilustrujem ho v SMSke.

Vraciam sa na miesto, ktore po spravnosti volam domov.
Je to dom.

Tesne predtym vsak dostavam narodeninovy darcek.
Dostal som poslanie zvladnut to, co dusa mojho najlepsieho priatela odmieta stravit.

Zaborim sa do paperia v prazdnej izbe, chce sa mi plakat.
V hlave mi zneju slova davnej neznamej.
"A teraz sa prenes sem dolu a povedz mi co citis."
"Nic," odpovedam. Trpko si uvedomujem, ze neklamem.
A moje oci zostavaju suche...