kratke chvilky dlheho filozofa

Vcera som sa zamyslal nad tym, ze vlastne takmer vobec nepisem domov kamosom a kamoskam.
Premyslal som aj o tom preco je to tak.

Pred par rokmi, ked este fungovali teraz uz rozbite partie, bolo vsetko ine.
Boli sme deti. Chodili sme sa na vlastne riziko (kvoli veku, samozrejme ;o) zabavat a opijat do barov a krciem, kecat o veciach, uplne bezpredmetnych, utracat peniaze nasich rodicov.

Tento krasny bezstarostny zivot vystriedal zivot dospelych.
Vkrocili sme do sveta financii, problemov, prace miesto zabavy, niekedy az workoholizmu, intrig, nedostatkov, ponizeni, ...

Viem, preco sa neozyvam priatelom na SK tak casto ako by som sa mohol.
Kazda SMS ci mail by vo mne vyvolali spomienky.
A spomienky by som porovnaval s realitou. Tak krutou a bezvyznamnou.

A tak spominam.
A tak premyslam.
A tak zijem.