kratke chvilky dlheho filozofa

Panenské jazvy skúšobnej jazdy na tvári schovávaj, len lež a nemo sa zabávaj a nikdy nevstaň z mŕtvych späť, bo odmietne Ťa náš nahý svet. Prorokyňa sama si si prorokovala a hlavu v dlaniach zachovala pre ľudí, ktorí Ti chceli pomôcť no nezmohli sa na slovo pekné, nuž leť, nech duša v peklo vzlietne. Kamenný výraz na hrobe tichom prezrádza pokoj pred oddychom a smilstvo v duši obrátené a pery v hanbu zavrátené, klin do klina vklinený sa chladom a smrťou odmení, svojmu pánovi, ktorý ho staval na nohy – to človek! Človek dozaista kameň kameňom vyrazil zas a vklinil kliny na doraz až po samé srdce ženy, ktoré bije len do ozveny.... už len do ozveny.

Slzy, nepokoj a chlad, vlkov v kríkoch šialený hlad, to všetko nemá konca kraja a hmla sa tu dnes rukou krája, taká je pustá krajina – krajina zvaná otčina. Tiché náreky skáču do rieky a topia sa naveky, naveky vekov a mrú i rodia sa pod jednou strechou. Tou strechou hmla je, noc, inotaje, hluché skaly, čo ľudia dokopali až na vrcholce kopcov a z nich pustili ich obcou... dolu obcou.

Myšlienky slepé, zlepené do klbka tváre srdca z krvi a ja vždy chcem byť len prvý, ten, ktorý zhorí v ľade a tvorí všade len nezmysly a nepokoj rozkrádam ľuďom naoko a na to druhé podobám sa vždy farbám v dúhe. Nuž klam, taký silný a slabý v jednu tvár, že nenávisti za pohár vlievam srdcom srdciam iných, klam, bo to anjel drepí pri nich.