kratke chvilky dlheho filozofa

Kracam lukou a premyslam nad cielom slimaka, ktoreho som prave prekrocil.
Druhy slimak za tri dni. Radi sa stavaju do cesty.
Cesta ma zaviedla hlboko do lesa, myslienky ma zaviedli hlboko do srdca.

Zdviham pohlad a z druhej strany mojich oci sa na mna pozera stara babka.
Po chvili sa otoci a pokracuje v zbierani akychsi byliniek a zjavne aj hub.

"Nie je vam smutno takto samej?", vyhrkne zo mna a ani neviem kde sa to vo mne vzalo.

Babicka sa usmeje, podide blizsie a takto mi hovori:
"Otoc sa a dobre sa pozri odkial si prisiel. Za Tebou je mesto plne ludi. Kazdy den sa stretavaju, piju a nadavaju na zivot. Jeden druhemu sa snazia ukradnut co najviac napadov a nadavok, len aby zostali v centre pozornosti. Ked to nefunguje, vytiahnu z rukava eso sebalutosti."

Otvorim usta, ze nieco poviem, ale babicka ma pravdu. Do certa, ved sam patrim medzi tych ludi!
Zrak sa mi skrcil do smutku a babka pokracuje:
"Teraz sa dobre pozri na mna. Ludia ma vacsinou ani neoslovia, pretoze si myslia, ze patrim do blazinca. Rozpravam sa so stromami, prosim Zem o praslicky a stale sa usmievam.  Zijem na cistinke v strede lesa, bez pusky ci pistole na medvede, bez kanalizacie, bez ludi."

Okamzite ma napada, ze ludia, ktori si myslia, ze patri do blazinca... ale preco? Co je zle na tom zit takto? Co je dobre na tom zit v meste tak, ako zijem ja? Nezijem snad ja viac v blazinci nez tato starenka, ktora sa na mna naozaj este stale usmieva?
"Hovorim Ti, nie je mi veru horsie akoby som mala zit uplne sama medzi stovkami ludi."

Odchadzam a v hlave sa mi otvara kniha mojho zivota. Kedy sa to vsetko takto zmenilo? Kde som nechal detsku radost, lasku, pohladenia? A kde do pekla to teraz prave som?
Babku viac nevidno. Mesto viac nevidno. Som sam medzi stromami, veverickami a srnkami.
No zacinam sa citit viac doma, nez v meste, ktore som opustil davno predtym, nez som dnes odisiel do tohto lesa.