kratke chvilky dlheho filozofa

Uz som si pomaly zvykol na kuzel svetla, dopadajuci na podlahu pod moje nohy.
Uz som si pomaly zvykol na trojicu oci, pozerajucich sa na mna z troch stran.
Uz som si pomaly zvykol na magicke zjavenia sa dalsich oci.
A tak sa magicky zjavuju dalsie oci. Z uplnej tmy, za mojim chrbtom, takmer nebadane.
Farba oci je seda. Seda farba, ktora je trochu zmesou modrych a bielych oci.

Sede oci zaplavia tmu akousi rozpravkovou krajinou.
Je ale takmer cela rozostrena a ked sa po nej pohybujem, dokazem zaostrit len na to, co je velmi blizko.
V dialke sa crta nieco, co pripomina dom. Odcitam sa v nom.
Matne vidim trojicu ludi. Dvoch muzov. Jednu zenu.
Aj ich rozhovor sa akoby stracal v dialke nekonecna. Nekonecna nekonecne rozostreneho priestoru.
Hadaju sa.

Zjavne ide o priazen tej jednej zeny, ktora tu stoji.
A zena si zjavne uz vybrala jedneho z tych dvoch chlapov, ktoremu tu priazen preukaze.
A ten odmietnuty je zjavne pohorseny.
Napokon rozhovor ustava, vsetko je pravdepodobne vyriesene.
Po cely cas v tejto scene nevidim nikomu z nich do tvare. Akoby ani ziadne nemali...

Porazeny prijima svoj osud a luci sa so stastnym parom.
Par odchadza z domu.
Porazeny muz si to ale zjavne rozmyslel. Z vnutorneho vrecka vytahuje nieco dlhe.
Nieco dlhe v okamihu pociti vitaz vo svojom tele, vo svojom chrbte.
Nieco dlhe je obycajny kuchynsky noz.
Nieco dlhe vytvorilo rieku krvi, omyvajucu nohy zeme.
Nieco dlhe sposobilo vykriky, kliatby a plac.

Som na luke za tymto domom.
Vokol mna je este mnoho takych siluet domov.
Vokol mna pocut este mnoho vykrikov, kliatieb a placu.
Okolo mna putuju duse vitazov.

Tma znovu prekryla ten zahmleny obraz a zo styroch stran na mna uprene hladeli styri pary oci roznych farieb.
Vytiahol som "poznanie" a na stvrtej strane som cital pismena, napisane krvou nevinnych.
Prve slovo bolo napisane pomerne rovnomerne. Cital som:"SLEPA"
Druhe slovo uz slo sikmo k pravemu dolnemu rohu strany. Ruka, ktora ho pisala, zjavne stracala kontrolu. Cital som: "ZAVIST"

Prudko som sa otocil za seba.
Nehybne tam na mna pozerali sede oci.
Tento krat som prehovoril k nim:
"Ako to vsetko skonci?"
Spat ku mne ale znova prehovorili oci zelene.
Nadobudol som pocit, ze som sa radsej nemal pytat na nieco, na co nechcem vediet odpoved.
Bolo neskoro.
Zelene oci vyslovili dva slova: "V ohni."

Suvisiace:

• MUDROST
• ODVAHA
• OPATRNOST
• CHOROMYSELNOST
• APOKALYPSA