kratke chvilky dlheho filozofa

Hviezda

Majestátne, tak majestátne ako žiadna iná,
nad hlavami nám bdie, slova nepovie.
Aj ked den dnešný nesie císlo trinást,
nás zaráža až, jej jemné vábenie.

Zahalená v lúcoch nebeského svetla,
ktoré si sama upriadla,
nedosiahnu ju plamene nášho pekla,
lež ona im svetlo ukradla.

I z dialky je neskutocne krásna,
kritici slova neprerieknu.
Výjav podobá sa slovu láska,
a lásku ludia neodmietnu.

Zvykneme si ju k sebe prisvojit,
vravíme, že je našim štastím.
Ale jej krásu k menu si pripojit,
odvážit sa mi nepoštastí.

Od mala na nu máme dohlad,
no to skôr ona dohlad má.
Objíma ludí, žiari jej pohlad,
aj vode nemej, krásna sa zdá.

Vravíme, že ju zazrieme v oku,
cloveka jemného pohlavia.
Ale ak trochu pridáš do kroku,
oci sa razom odhalia.

Tak jednoduchá a pritom tak pekná,
to nie len príslovie vraví.
Darmo sa v básniach kdekomu brebtá,
ona nás bez slova zdraví.

Vychádza naša žeravá gula,
v stromoch si zvieratká hniezdia,
Slnko sa po Zemi sebecky túla,
najkrajšia na svete - hviezda.