kratke chvilky dlheho filozofa

Bol to jeden z tych obycajnych sobotnajsich (myslim) vecerov, kedy nemate co robit, tak sa vyberiete von a pri troche stastia s Vami ide aj nejaky ten kamos alebo kamoska.
Bol som vo svojom malom rodnom mestecku a vzal som takto na pivo kamarata. Celkom sme sa bavili, trosku viac sme vypili a odrazu sa k nam pridali dvaja neznami. Jeden mal hlavicku celkom dohola a druhy (maly chriastel) vypadal byt jeho kamos. Aj bol.

Ako nam hned po prichode vysvetlili, neprisli nam posobit ziadne problemy. Len si chceli s niekym pokecat. A kedze sme uz mali co-to v sebe, tak sme pristali a kecali sme.
Po par desiatkach minut a pivach sme sa rozkecali este viac. Kecali sme o pankacoch, nacistoch, rasistoch a vobec vsetkych nejakym sposobom motivovanych skupinach ludi.
Vtom sa ma nas novy holohlavy priatel opytal: "A co si Ty?"

Som si isty, ze odpoved neprisla z mozgovej oblasti. Bola to odpoved, ktoru zo seba vyplula moja dusa. Usta sa mi otvorili a (naozaj) bez akehokolvek premyslania som povedal: "Ja som putnik."

V zivote cloveka su chvile, na ktore tak lahko (alebo nikdy) nezabudne. Toto, aj ked sa zda byt uplne obycajnou, bola jedna z nich v tom mojom zivote.
Od tej chvile som mal akoby nieco v sebe, co ma tlacilo dalej. Dalej od toho, co som poznal a od toho, v com som mal oporu. Dalej od miest, kde som vyrastal a zil cely zivot.
Teraz som tu (nemyslim BLOG ;o). A znova pocujem ten hlas mojej duse. Znova mi hovori: "Si putnik, tak preco si uz viac nez pol roka na tomto jednom a tom istom mieste? Preco nejdes dalej? Co Ti to prinasa, byt tu?"
Nemozem odporovat, neprinasa mi to nic viac, nez dalsiu trochu skusenosti a peniaze.

Mozno to pre mnohych bude zniet hlupo, mozno to bude smiesne alebo smutne, ale rozhodol som sa putovat.
Este neviem kedy, este neviem kde (ale to vlastne putnici nemusia), ale budem.
Dovtedy... budem pisat.