kratke chvilky dlheho filozofa

Liham si spat a o 3:35 sa budim na to, ze mi na nohy v spacaku cez medzery v pocetnych oblakoch zacal svietit mesiac.

Puk... vystrelila zatka a vyhodila z tela ohromne kvanta energie.
Prejedam sa sladkostami, aby som vyrovnal fyzicku vycerpanost, ale zaroven citim ako mi otazieva fantazia.

Prechadzam po poli. Zastavim sa. Chrbtom otocena biela macka s modrymi ocami sa obrati a smeruje ku mne, k mojim noham. Hladim ju. Lucime sa.

Z prasnej cesty odkladam do travy slimaka, ktoreho by mozno inak zastupil parik so psom, smerujuci k mojmu chrbtu.
Pred cestou zamrzol v poslednom vydychu chudy potkan. Posuniem ho, odchadza.

Este celkom neviem, co to znamena, ale aj tak mam radost z hry na neviditelneho po ceste domov a z modrych korenov, ktore sem tam zapustim do Zeme.

Rozpravka este ani nezacala a uz je tak nadherna.
Spomienka na tvar ma okamzite prenesie ponad hotel, ponad ludi, ponad mesto... daleko do minulosti, ktora sa vlastne nestala.

Smiem pokracovat. A mam z toho radost ;-)