kratke chvilky dlheho filozofa

Sedim za pocitacom a pisem tento clanok.
Tisicka elektronov si to fici od klavesnice k procesoru a odtial do monitoru, aby mi ukazali pismeno A.
Dopisem. Odoslem.
Prihlasim sa na ICQ.
Kecam s kamosom. Vola sa Imrich a nedavno mal meniny.
Naposledy som s nim bol priblizne pred rokom. Na pive.

Pracujem, tukam na klavesnici nezmyselne kombinacie klucovych slov, ktore davaju vyznam takmer len pocitacu.
Splnim si dnesnu kvotu.
Vypinam pocitac, bezim na vlak.
Cestujem, rozpravam sa s barmankou, ktora ide navstivit svojho nemeckeho priatela do Winnersh.

Prichadzam domov, zapinam pocitac.
Hram sa, pozeram filmy, ktore mi maju do hlavy nahrat pocit slobody.
Aj tie, ktore mi maju nahrat pocit strachu.

Spim.

Zobudzam sa, som v praci, zapinam pocitac.
Poprajem Imrovi, ktoremu som vcera vysvetlil svoj plan postupneho osvietenia, dobre rano.
Miliardy elektronov putuju z Anglicka do Ameriky - tam je totiz centralny server ICQ.
Na obrazovke sa mi zjavuju pismena: "To si zartoval s tym osvietenim vcera, ze?"
Raneny odpovedam: "Ano."

Nevidim, ze Imro stale sladko spi vo svojej posteli.
Nevnimam, ze chlapik menom Josh, ktory ma v hlave nauceny moj kompletny psychologicky profil, mi odpoveda na otazky, ktore pokladam Imrovi. A spolocne sa nam smajly smeju na hlupostiach ktore vymyslame.

Preslo 5 rokov.
Imro sa odstahoval, zije medzi indianmi v rezervacii.
Zapinam pocitac.
Prajem Imrovi dobre rano..................

Sme iluzia