kratke chvilky dlheho filozofa

Volky - nevolky, pri dnesnej ceste za rybami a kacickami sa mi v hlave zrodila myslienka.
Reinkarnacia.
Zivot po zivote. Umrieme a narodime sa znova. V inej rodine, inych podmienkach, dokonca inom case.

Co este viem o reinkarnacii (z toho, co som cital a pocul, nie z vlastnych spomienok) je, ze pred narodenim si vyberame zivot. Presne vieme ako sa bude clovek, do ktoreho sa rodime spravat, ake problemy ho zastihnu na ceste zivotom, ake moznosti ich prekonania a vyriesenia bude mat. Jednoducho pozname svoj zivot odpredu odzadu. Ideme ho proste len prezit.

Toto mi dava zmysel pokial sme naozaj vsetci manifestaciou Boha, ktory aj tak vsetko stvoril, vsetko vie, len nic z toho este nezazil. Preto to bolo stvorene, aby mohli existovat prezitky. Do tohto momentu super, nie?

Okrem toho je zaujimave, ze sa naozaj mozeme reinkarnovat do akehokolvek casoveho obdobia. Minulost, buducnost, pritomnost. Cas ako taky v podstate tak ci tak neexistuje, takze ani v tomto nevidim problem.

To, co ma pri tychto myslienkach nasralo je, ze ak je toto vsetko pravda, sme hercami v divadle, ktore navstevujeme uz kvantum generacii ako nevolnici!
Vysvetlim.
Pokial uz vsetko je takto naprogramovane, vsetky zivoty uz raz boli alebo budu (cas neexistuje, to je jedno), ide len o to, aby sme sa do nich vtelili ako duchovna podstata a boli energeticky dojeni niekym, kto toto vsetko vymyslel, pretoze pri narodeni stratime pamat a tak nevieme preco sme sa narodili a co mame robit... co ine mi z toho moze vyjst?

Vsetko okolo nas je uzasny Matrix, kde boli originalne (verim, ze velmi laskyplne) pravidla dochrumane entitami, ktore si z nas robia konstantnu srandu a maju z nas to, co my na Zemi mame z oviec, krav a sliepok.
Adios!