kratke chvilky dlheho filozofa

Ano, nikomu nesvedci smutok. Tak sa usmejem. A uz sa naozaj smejem. Niekto povedal naozaj vtipny vtip :-)
A ano, obstastnim Vas historkami o mojej snubenici. Coskoro sa budeme brat. Kedy? Tento jul.
Samozrejme, uz niekolko rokov som nebol u lekara. Ta konska injekcia z vojny stale zabera. Mam to ale stastie!
Rodina? Ano, maju sa skvelo! Kazdy mesiac ich pravidelne chodim navstevovat. Vzdy im, samozrejme, prinesiem nejake peniazky, aby sa mali lepsie. Ved v mladosti oni zivili mna. Teraz je cas vratit im to...

Ach, musime sa rozlucit. Uz musim naozaj odist. Nie, nezabudnem Vam napisat aspon raz mesacne. Dovidenia! Majte sa krasne!

Tazko padam na sedadlo pozicaneho auta, na splatenie ktoreho nemam peniaze.
Z mojej tvare mizne ten nacviceny usmev, ktory si obcas praktizujem pred zrkadlom, ked rano vstanem.
Zacinam premyslat a do oci sa mi tisnu slzy. Som tak sam.
Snubenica uz davno spava niekde v Las Vegas s akymsi amerikanom, co ma po milu prdel prachov.
Doktor mi predpovedal uz len niekolko rokov. A moj Parkinson sa zacina cim dalej tym viac prejavovat.
Este by som mal hodit mame na hrob par kvetov. Snad nejake z hrobu hned vedla. Alebo radsej obdalec, aby to neposobilo tak okato.

Ajajaj... obzreli sa. Tak rychlo, upravit si uces. Skus pritom netriast tou rukou. A usmev! Rychlo sa pozri do spatneho zrkadla! Ano, je to skvele! Presne, ako rano pri umyvani zubov. A dupni na plyn! Nech uz si prec.

Usmev z tvare znovu zmizol. Auto frci dialnicou, takmer neovladane. Bezduche oci sa pozeraju do nikam.
Kolko takychto navstev este absolvujes?!


"Tlacia ma topanky. Ale to je jedno, lebo som uz zabudol, ako tancovat..."