kratke chvilky dlheho filozofa

Siel som s kamosmi len tak na hory. Vzali sme nejake jedlo, chlast a spacaky, aby nam nebola zima, ked si budeme len tak lenosit (ved vysoko je zima).
Prisli sme k nejakej budke. Na chvilku sme sa tam zlozili. Budka pripominala skor autobusovu zastavku. Uzavreta zo vsetkych stran, len z jednej obrovske "dvere". Samozrejme tam ziadne dvere neboli :-)
Kecali sme a bavili sa. Pozrel som na hodiny. Bolo pat hodin vecer. Navrhol som, aby sme sli domov, ze sa coskoro zotmie a zliezat skaly po tme bude dost tazke. Ignorovali ma.

Ani neviem ako ubehlo tych 16 hodin, ale odrazu bolo rano. No len ja jediny som si vsimol, ze povedla nas odrazu bezia kolajnice. Chcel som im to povedat, ale zasa - ignoracia.
Potom okolo presiel vlak. Resp. zastal tam. Vystupil rusnovodic. Jojo (ignorant) sa ho opytal ci je to tu zastavka (hlupe, co?). Rusnovodic sa zasmial, nasadol do vlaku a odisiel s nim prec.
Ako odisiel a minal nas poslednym vagonom svojho vlaku, uvidel som za nim mesto. Boli sme niekde v centre. V centre mesta, v bude, ktora bola este pred par hodinami opustenym miestom na horach.
Odrazu sa vsetci stratili. Ostal som tam len ja a Jojo. Pamatam sa, ako som sa zacal smiat. Povysenecky a pomaly. Vedel som, ze sme mali odist vtedy, ked som to navrhoval. Aj on to teraz vedel. Nechcel tomu verit.
Vysli sme z budy a sli sme do mesta. Vsetko bolo tak minimalne o 20 rokov starsie. Mesto sa rozsirilo az na tieto hory, vsade naokolo boli budovy, nekonecne mnozstva ludi. Do jednej z nich sme nazreli.
Videli sme tam Mata. Kamarata, ktory bol v "bude" s nami. Snazil sa k niecomu dopatrat. Daval zamestnancom, ktori tam pracovali svoje cislo obcianskeho. Vsetci si mysleli, ze sa zblaznil. Tvrdil totiz, ze bol na horach s kamosmi ked sa odrazu ocitol niekde "v prdeli v buducnosti".

Zazvonil mi budik. Bolo presno osem hodin rano. Uz si pamatam len matne Jojov vystraseny pohlad, ktorym sa na mna pozeral, ako zo sna "odchadzam". Rukou som siahol po mobilnom telefone a vypol budik. V hlave sa mi este par sekund ozyvali hlasy okoloiducich ludi zo sna. Nerozoznaval som ich...