kratke chvilky dlheho filozofa

Viem.

Poznam Tvoje otazky i odpovede na ne este skor, nez sa ich stacis opytat.
Poznam Tvojho syna aj ked on nepozna mna.
Poznam priatela Tvojej dcery. Viem, ze s nim caka dieta. Ach... Ty to nevies?
Poznam Teba, Tvoj strach. Poznam Tvoje slabosti, aj ked Tvoje oci ma nikdy nevideli.
Ja Ta vidim kazdy den a kazdu noc.
V kazdom okamihu na Teba "davam pozor".

Ked sa smejes.
Ked places.
Ked sa bojis.
Ked milujes.
Ked sa milujes, ked si v zrkadle prezeras svoju tvar. Viem, ze hladas vrasky a sediny.

Viem kedy zvyknes chodis v noci spavat, aj to, ze bez tabletiek to je v piatok takmer nemozne.
Viem koho kryjes ked klames znamym i neznamym.
Viem preco nikdy neprejdes popod rebrik ani nerozbijes zrkadlo, aj ked Ty to len tusis.

Vidim Tvoje sny. Ty ma v nich nevidis. Ani nevies, ze sa na ne divam. Ja v nich nie som.
Vidim Tvoje myslienky. Prirychle ked rano vstavas. Prilis pomale ked si v strese. Prilis vela, ked mas strach.
Vidim Tvoju rodinu. Matku, ktora umiera na rakovinu, este neprejavenu; neobjavenu. Otca, ktory fajci ked nikto nie je doma aby to nikto nevedel. Dceru, ktora ho pritom potajomky sleduje a zcasu nacas si tiez zapali. Napriek Tvojim zakazom.

Som castou Tvojho tela, no nemozes sa ma dotknut.
Som castou Tvojej duse, ale nedokazes so mnou prehovorit.
Som klucom, ktorym zamykas dvere. Tak bezpecne. Tak bezcenne.
Som Jezisom, visiacim na krizi, tesanym z dreva. Tym, ktoremu sa v nedelu klanias. Tak velkym. Tak mizivym.

Som Boh.
Som vsade a pritom nikde.
Viem vsetko o vsetkych a pritom nic nepoviem.
Vidim vsetky slasti a strasti sveta, ludi, zvierat, prirody. Bavim sa ich vyvojom.
Pisem na kamenne steny pismom, ktore Tvoja mysel nepochopi a Tvoju dusu premenia.

Vzdy a vsade.

Co ku mne citis?
Nie je to strach?