kratke chvilky dlheho filozofa

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Krasa v strachu

Po polhodinovej ceste "domov" sadam za pocitac, ktory ani nie je moj a pisem tychto par riadkov, ktore dnes zmenili moje pocity.

 

Je to zvlastne, ale akoby som prisiel na nieco, co som mal davno vpisane do seba sameho. Akoby som cital so svojej vlastnej duse. Ale kde je potom moja dusa, ked z nej musim citat namiesto toho, aby som z nej zil?

Pred tridsiatimi minutami som sa este bal.
Bal som sa cesty, ktora ma cakala.
    Ved o polnoci chodit po "najvychyrenejsej" oblasti isteho anglickeho mesta nie je bohvie co.
Bal som sa vetra.
    Aj ked mi len fukal do tvare a oblaky sa jeho pricinenim neuveritelne rychlo prehanali po oblohe, akosi prilis osvetlenej dnesnym mesiacom.
Bal som sa zvukov.
    Rachot buchajucej (neustale sa otvarajucej a zabuchavajucej sa) kovovej brany, strnganie lahkych ozdobnych (plechovych) trubiciek o seba v takej fujavici. Akoby ma to chcelo varovat...
Bal som sa mytov.
    Pribehy o znasilneniach, prepadoch, vrazdach, prestrelkach v tejto oblasti. Sam som ich par zazil. Nie na vlastnej kozi, nastastie. Varovanie taxikara, aby sme tadialto nikdy nechodili peso sami v noci. Varovanie policie, ze je tato oblast nebezpecna.

Toto vsetko ma desilo. Skombinovane mi prinasalo do duse neznesitelnu hrozu. Popudzovalo ma do behu. Isiel som rychlo. Prilis rychlo.

Par minut pred cielom som spomalil.

Uvedomil som si, ze vsetko, coho sa bojim, je vymyslene ludmi. Ze strasne veci ludia vymysleli, aby nevideli pravdu. Ach, ako lahko sa da pravda ukryt za strach.


A zrazu som vsetko videl akoby napisane. Citil som, ze je hlupe citit strach. Bal som sa. Ale snad len pred samym sebou. Mozno, pred svojimi myslienkami.

Cesta, ktorej som sa tak velmi bal, bola bezproblemova a bezpecna.
Vietor, ktory metal dookola vsetko, co schytil (takmer aj mna!), utichal v mojej mysli.
   Fukal, aby sme si vsetci uvedomili, ako rychlo zijeme. Tak rychlo, ako oblaky prejdu ponad nase hlavy, tak rychlo sa minu nase zivoty. Cim ich naplname?
Zvuky, ktore ma desili, sa stali zvukmi, ktore som si zamiloval.
   Brana, ktora sa otvarala a zatvarala mohla napriklad pripominat vrucnost. Buchala, len aby dala vediet, ze je stale otvorena. A mozete do nej kedykolvek vstupit. Vzdy vas vrucne privita.
   Ozdobne trubky, take, ako vo filmoch, ked sa v istom dome ma stat nestastie. Pohlad von. Ligocu sa vo svetle mesiaca. Pohlad dnu... Ale nemaju nam pripominat harmoniu, ktoru by sme sa mali vsetci snazit dosiahnut?
A myty, ktore som pocul.
    Taxikar nikdy nebyval v tejto oblasti. Nikdy tadialto nesiel peso. Prilis sa na to boji.
    Policajt, ktory nas pred touto oblastou varoval, tu nikdy nevidel vrazdu nahodnu. Vzdy sa tu vrazdia medzi sebou ti, ktori na to maju dovod. Nikdy som tu nepocul o bezdovodnej vrazde. Nikdy...


A VY, pri ceste domov alebo do prace, zastavite sa niekedy a premyslate nad tym, aky krasny by mohol byt VAS zivot, keby ste ho zili naplno a bez strachu? Keby ste pocuvali hlas seba, alebo ked chcete, svojej duse, ci pripadne Boha? Keby ste len neboli taki ZAVISLI na zivote, ktori zijete...


Konkretne abstraktnosti | stály odkaz

Komentáre

  1. poznám to
    ako násťročná som chodila z diskotéky sama domov popri cintoríne
    publikované: 21.01.2005 09:47 | autor: lulla (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. ..
    ja to volam ozitivne myslenie..
    no presne..keby sme neboli zavisli na zivote kt.zijeme..
    ale ako sa od neho odputat?
    publikované: 17.02.2005 14:07 | autor: blondie (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014