kratke chvilky dlheho filozofa

Podľa očakávaní som dostal komentár, v ktorom čitateľ píše, že nech sa snaží akokoľvek, nedokáže sa na tomto svete dostať do tohto rovnovážneho stavu, aj keď sa o to už dlho snaží.

A tak teda píšem túto druhú časť, aby som vám trochu osvetlil ako to všetko funguje.

Už som písal o Strachu versus Opatrnosti.
Strach je jedným z hlavných motorov tých, ktorí nás tlačia pod hladinu.
Je všadeprítomný.

Existuje však ešte jedna súčasť, ktorá je všadeprítomná.
Je ňou Láska.

Helar mala na svojom blogu nedávno jeden krásny článok o dvoch vlkoch v nás.
Ak ho trochu pozmením, na jednej strane váh nájdeme Strach, na druhej Lásku.
Obaja vlci žijú v lese. Tým lesom je náš život.
Obaja vlci proti sebe ustavične bojujú.
A ako bolo v článku povedané – vyhrá ten vlk, ktorého budeme kŕmiť.

Keďže v dnešnom svete je nám náš vlastný životný štýl v podstate vštepený, je veľmi ťažké nájsť cestu ako tento vštepený život (Strach) vyvážiť Láskou. Je to preto, lebo kamkoľvek sa pozrieme, všade vidíme produkty Strachu. A aj pokiaľ nimi naozaj nie sú, v mysli ich ako také označkujeme.

Vezmite si napríklad obyčajnú cestu autobusom.
Koľkí z nás pustia na svoje miesto sadnúť starého pána, ktorý stojí vedľa nás?
Možno tí starší spomedzi nás nemajú taký problém, ale pre mladších, už skoro úplne vychovávaných v Strachu a ilúziách by to znamenalo ohromnú porážku. Stratili by totiž o sebe mienku nadradenosti, ktorú väčšinou tak myľne chovajú.
Prečo? Pre Strach.

Toto je len jedna z mnohých situácií v našom živote, kedy sami sebe dokazujeme, že sme lepší ako tí ostatní.

Možno si teraz hovoríte – ja medzi tých ľudí nepatrím.
Gratulujem! Potom takmer isto patríte do druhej skupiny ľudí.

Druhá skupina ľudí púšťa každého sadnúť automaticky.
To je skvelé, ale čo ak sa vám 4 krát za deň stane, že uvoľníte miesto niekomu, kto si tam nesadne a povie vám (napriek svojmu pokročilému veku), že máte zostať sedieť?
Uff. Ďalšia porážka ega. Garantujem vám, že na piaty krát budete už veľmi premýšľať, či niekoho pustíte sadnúť si na vaše miesto.
Ak sa vám toto bude diať často, po čase prejdete k prvej skupine ľudí – budete sa báť pustiť si sadnúť ľudí okolo vás. Nie preto, lebo sa nad nimi cítite nadradenými. Budete sa báť, že vašu ponuku odmietnu. A čo viac, sami si na to miesto už vo väčšine prípadov späť vôbec nesadneme. To by bola totálna porážka našej mienky o sebe samých!

Dobre, stačilo strašenia.
Myslím, že na vykreslenie toho, ako to na tomto svete chodí je to dostatočne výstižné :-)

Všetkým tým, čo som napísal, som chcel povedať hlavne jedno – akokoľvek sa snažíme byť na tomto svete dobrými, takmer nikdy sa nám to nedarí. Je to preto, lebo neustále fungujeme na princípe Strachu. Sme nevyvážení, odchovaní na zákone odmeny a trestu (dáš mi čo chcem, dostaneš bozk, nedáš mi čo chcem, dostaneš facku – mimochodom úžasne perverzná napodobenina / náhrada Lásky). A Lásku, ktorej je tu (vďakabohu ešte stále) omnoho viac ako Strachu si vôbec nevšímame. Niet divu, že sa nám nedarí byť radostnými a dobrými, keď celý systém je založený na zle, a my sa snažíme byť dobrí práve pomocou prostriedkov, ktoré nám tento systém ponúka!

Čo teda robiť?

Film Yes Man z roku 2008 má pre nás takmer jednoznačnú odpoveď. Teda v princípe :-)
Musíme však nahradiť nutnosť hovoriť na všetko ÁNO niečím iným. Niežeby to nefungovalo, ale…

Staňte sa pozorovateľom vlastného života!
Znie to jednoducho. Prax je však – vďaka našemu vštepenému životnému štýlu – v drvivej väčšine pokusov značne komplikovaná.
Skúste po ceste ráno do práce alebo školy pozorovať nad čím premýšľate. Nemusíte sa do toho nútiť – to premýšľanie máme prakticky naprogramované. Trik je v tom občas si uvedomiť o čom práve premýšľame a kde sa práve v skutočnosti nachádzame.

Sme v električke na ceste do práce?
Premýšľame ako po práci pôjdeme vyzdvihnúť dieťa zo škôlky, vyvenčiť psa, navariť obed?
Premýšľame čo šéf povie na našu rannú správu a včerajší výkon?

STOP!

Sme ešte stále v električke, alebo sme v budúcnosti, ktorá sa ešte ani nestala a už nám robí také starosti?
Alebo sme v minulosti, ktorú si prechádzame stále dokola, aby sme sa znova a znova mučili našim včerajším malým neúspechom?
Všimli sme si, že sa na nás ten milý starý pán, čo sedí oproti nám celú cestu usmieva?
Všimli sme si, že sme po ceste minuli Ruské veľvyslanectvo?

Ak sa prestaneme rozptyľovať myšlienkami na to, čo v tejto chvíli nie je podstatné, prvé čo sa stane je, že sa nám zvýši energetický potenciál. Začneme si omnoho jasnejšie uvedomovať dianie okolo seba.
A pokiaľ sme schopní hodnotiť naše správanie a zisťovať čo sme mohli urobiť lepšie, po čase začneme na životné situácie reagovať často úplne iným spôsobom. Iným spôsobom než sme boli naučení! Iným spôsobom, než nám ktosi predpísal cez “šablóny etického správania sa”.
Začneme byť sami sebou.

Je však potebné, aby sme nezaspali pri pozorovaní samých seba, ale aby sme to pozorovanie používali na náš vlastný posun vpred – smerom k hladine, smerom k osobnej slobode.
Ak by sa nám totiž stalo, že budeme život len pozorovať, skočíme na lep ďalšej pasci tohto systému (tentokrát náboženskej pasci) a kľudne “prespíme” roky života než si uvedomíme, že na život sa nedá len tak pozerať!

P.S.: ak by vám robila okamžitá analýza situácie problém, skúste si každý deň pred spaním prejsť v hlave celý svoj deň. Funguje to rovnako dobre ;-)