Po rokoch, keď sa mu zdalo, že už robí stále len to isté, požiadal svojho majstra, či môže konečne začať pracovať na tom, aby sa sám stal majstrom.
Jeho majster sa usmial a nechal ho hodinu kľačať na vlastných rukách.
Po hodine si už malý majster ruky vôbec necítil, a tak mu bolo povolené vstať.
Do rúk začala prúdiť životodarná tekutina a s ňou aj neznesiteľný pocit tŕpnutia…
Akonáhle to veľký majster videl, začal malého majstra biť po tŕpnucich rukách.
Malý majster kričal, jačal, chcel utiecť, ale zistil, že mu od toľkého kľačania stŕpli aj nohy.
Bol úplne bezmocný.
Večer, keď sa malý majster už-už chystal od mníchov ujsť, vošiel do jeho izby veľký majster.
V malom majstrovi to hnevom len tak vrelo, ale veľký majster sa len usmieval.
“Akú lekciu si si vzal z dnešného dňa,” opýtal sa veľký majster.
“Že nikdy nikomu nemožno dôverovať,” odvetil s bleskom v očiach malý.
Veľký majster sa schuti zasmial a hovorí:
“Myslel som, že chceš začať konečne pracovať na tom, aby si sa stal veľkým majstrom? Ako chceš teda začať, keď doposiaľ nedokážeš zniesť ani obyčajný prílev životodárnej energie do Tvojich rúk? Veď čo iné je tŕpnutie rúk ak nie ohromné zvýšenie energie v časti Tvojho tela, kde dovtedy vládla temnota?”
Malý majster zostal zarazený.
Nikdy mu ani nenapadlo zamýšľať sa nad niečím tak samozrejmým.
A naozaj – ako chce narábať s energiami, ktoré každodenne cez seba preháňajú veľkí majstri, keď jeho sústredenie úplne pohltí príliv tak malého množstva energie do jeho tela?
Od toho dňa na sebe malý majster pilne pracoval popri všetkých všedných veciach, ktoré medzi mníchmi robil.
A oveľa neskôr bola jeho prvá lekcia svojim žiakom táto:
“Nikdy neberte nič ako samozrejmé. Inak vás aj váš vlastný krok zradí a vy sa potknete o ten najmenší kamienok.”
Komentáre