kratke chvilky dlheho filozofa

Stal som v strede nicoho a zvrchu na mna svietil kuzel svetla. Ako dopadal na podlahu, rozsiroval sa. Az ma celeho obisiel.
Okolo mna bola uplna tma. Ani hlasok, ani svetielko, ani vlastna ozvena. A pritom som sa vobec necitil sam ani ustrachany.
Napravo odo mna sa stylom, aky mozete vidiet v pocitacovych hrach, kde postavy pouzivaju magiu, objavila silueta oci.
Neboli to ozajstne oci, ale len taka dvojrozmerna silueta. Alebo skor ikona. Boli zelene.

Tma sa pomaly rozplyvala do jasneho obrazu hor, luk, jazier a zvierat.

Pocul som smiech deti.
Pocul som radostny vykrik rybara.
Pocul som jemne stonanie zeny a muza, ktori prave splodili dieta.
Pocul som erdzanie koni, volne sa prehanajucich po zelenych pastvinach.

Videl som krasne zelene stromy, obsypane drobnymi spevavymi vtakmi.
Videl som cerstvo rozkvitnute pupavy, fialky, tulipany a vlci mak.
Videl som priezracnu vodu na dne jazera. Bola sladka.
Ako bozk, ktory som dostal od dievcata, tak nadherneho, ze sa to slovami neda opisat.

Oci, ktore mi toto vsetko ukazali, mi teraz na oblohe pisali v oblakoch.
Cital som.
"Zapamataj si, co teraz vidis. Bolo to stvorene pre tych, ktori tu ziju. A budu zit naveky."

Vo vrecku dlheho plasta, ktory mi padal na zem a este pokracoval za mnou, vlecuc sa po tej krasnej luke, som nasiel dennik.
Bol prazdny, len na prvej strane bolo napisane: "MUDROST"

Ked som dennik zavrel, na jeho prednej strane bolo napisane jedno jedine slovo.
Cital som: "poznanie"

Obraz sa rozplynul a v tme, v ktorej som bol uz na zaciatku, mi ostala len spominka.
Zapamatal som si, co som videl.
A zapamatam si toho este omnoho viac...

Suvisiace:

• ODVAHA
• OPATRNOST
• ZAVIST
• CHOROMYSELNOST
• APOKALYPSA