kratke chvilky dlheho filozofa

Pozri - sú dva typy ľudí.
Prví si myslia, že najdôležitejšie je telo a jeho pohodlie. Nemajú poňatie, že majú dušu.
Druhí si myslia, že najdôležitejšia je duša a jej pochopenie. Vďaka svojmu presvedčeniu došli do fázy, kedy so svojim telom nezabehnú už ani 100 metrov.

Ja Ti však hovorím - chceli by sme snáď v tomto živote telo, keby sme sa rozhodli urobiť ho dušou? Dušu netreba kŕmiť, vydrží veľa, nemusí spať, platiť nájomné... a môže sedieť na jednom mieste hoci aj storočia a nevadí jej to.

Či sme snáď chceli v tomto živote telo, aby sme zabudli, že to práve naša duša sa skrz tento dopravný prostriedok snaží precítiť aké to je byť hmotou?

Pozri na mňa. Užívam si života, cestujem, plávam v mori a jazerách, hrám sa s deťmi na pieskoviskách, smejem sa na tom, ako hlúpo vyzerá človek v trojtisícovom klobúku, ktorý je práve v móde. A popri tom každý moment napĺňam láskou k sebe aj iným, láskou k okoliu a celému vesmíru.

V tomto živote môžeš byť čímkoľvek, čo si zvolíš. Hoci aj mesiace nejesť a prežiť to v dobrom zdraví.

Chvíľku mlčala, ale už som cítil jej otázku vo svojom srdci. Napokon ju vyslovila: "Ako môžem mesiace nejesť a prežiť to?"

A vtedy som vedel, že môžem pokračovať, pretože sa nebudem chváliť tým, čo všetko som sa dozvedel o svätých mužoch v Himalájoch a čo všetko som sa od nich naučil. Budem len odpovedať na otázku, ktorú mi to dievča položilo. A tak je to správne.

... toto je príbeh, ktorý mi dnes ráno bežal hlavou, a pri ktorom som si uvedomil čo každý deň mnoho z nás podvedome robí. Chceme byť vždy tými, ktorí sú vážení, ktorí niečo vedia, nie sú na posmech. Chceme kontrolu nad našim životom, no čo viac, chceme kontrolu nad tým, ako budú na nás reagovať iní ľudia.

A preto by som aj ja sám pri rozhovore o možnostiach človeka po slovách "môžeš mesiac nejesť a prežiť to v zdraví" okamžite začal tento názor obhajovať mojimi poznatkami o Himálájskych svätých mužoch. Je to automatika, jedna z tých ktorú sa v tejto etape života snažím odbúrať.

Prečo takto reagujeme? Napríklad preto, lebo keby nám vzápätí náš poslucháč povedal: "To je teda pekná blbosť ," cítili by sme sa ohrození, neprijatí, mimo kontroly. Pravda je taká, že ten človek (alebo niečo horšie, čo je práve na blízku) by zrejme okamžite získal/o niečo z našej energie tým, že by sme pocítili všetky tieto negatíva a hlavne Strach.

Ale skúste si predstaviť opačnú situáciu. Ak rozprávate o niečom, čo dáva zmysel, a nenahodíte pri tom tón - takto to proste je, lebo som to povedal a moje slovo platí - tak aj nepodložená (a nekompletná) informácia typu "vydržíš mesiac bez jedla" vyvolá v tom druhom človeku skôr zvedavosť ako odpor.

Je to o energetike. Čo vysielaš, to prijmeš. Vysielaš: "počúvaj dobre, toto Ti určite pomôže, je to proste pravda!" ? Dostaneš: "príliš na mňa tlačíš, strč si to niekam, ja sa tu nepotrebujem pred Tebou poskladať do kocky"

Ale čo ak vysielaš: "toto by Ťa mohlo zaujímať"? Späť zákonite dostaneš: "a ako to pokračuje?"

Tak čo, nebude to možno predsa len nejako takto? :-)